O Chilsko-Argentínskej stopovačke

Posledné dva týždne sme prežili na ceste. Napriek dôslednému odhováraniu zo strany rodičov sme sa rozhodli výjsť pred dom a stopnúť si na ceste čosi až do El Calafate. To by nebol problém, keby v Chile cestná sieť nekončila už pri Villa O’Higgins a od El Chaltenu nás nedelilo asi 700km autom po ceste a štrku, loďou po jazere, a 40km pešo cez údajne nakrajší hraničný prechod na svete – sporné územie nikoho medzi Argentínou a Chile.

Nevieme, kam sa podel náš plynový varič, ale myslíme si, že ho zobral Sebastián. Asi deň predtým ako sme sa vybrali na náš trek my, Sebastián sa rozhodol pre ešte väčšie podujatie – odišiel žiť na tri mesiace do hôr. Len on, pár škatúľ jedla, a náš varič. Môže za to on, že sme celou cestou museli žiť na chlebe s manjarom (niečo ako uvarené salko), studených vločkách so sušeným mliekom a manjarom, prípadne chlebe s tuniakom. Jedlo nebol náš jediný boj. Katinou najčastejšou, no určite nie najobľúbenejšou, vetou sa stala: „Je tu strašná zima“. Čo vyústilo v inovačný nápad dať pod karimatky všetko oblečenie pre lepšiu izoláciu.

Stop do Villa O’Higgins bol vlastne veľmi jednoduchý. 2 dni, 2 stopy, Na Caretere Austral sa predsa cítime už ako doma. 500 ľudí, žijúcich na konci sveta. Vedie tam jediná, značne opustená, cesta. Okolo sú hory, ľadovce a z druhej strany sa dá prísť iba cez Argentínu. Musíte však ísť niečo peši a potom loďou, ktorá chodí iba v niektoré mesiace a iba v niektoré dni. Presne na túto loď sme mali zálusk aj my. Len opačným smerom. Do Argentíny. Peniaze šetríme ako sa dá a tak sme to skúsili. Prišli sme do domu, kde sa dajú kúpiť lístky, okolo pleca veľký foťák a že sme novinári zo svk a radi by sme napísali o prechode cez hranice a či by nám nemohol dať nejkú ofertu special. Čakali sme malú zľavu a veľa otázok kam to vlastne chceme písať. Otázky neprišli žiadne a s už nám úsmevom tlačil lístky, ktoré boli úplne zadarmo, dokonca k ním pripojil aj výlet na ľadovec. Takže, reklámu už začíname robiť- chodte do toho, je to super! !Ľadovec vysoký 80m (3 krát panelák!), dlhý 3km a vidí ho len pár ľudí na lodi. A prechod? Waw! Nie len, že najkrajšia túra, ale túra bez turistov! Ste sami pánmi na územi nikoho. Dva dni sme prečkali v stane na lúke, kým sa zlepší počasie a loď vypláva. A keď sme vyplávali, cítili sme sa ako dobyvatelia. Celý čas pršalo-snežilo, fúkal vietor, okolo vás plávali kryhy a my sme išli stále dopredu. Ľadovec bol, no ľadovec. Keď človek vidí pred sebou niečo tak majestátne, ostáva v úžase.

Cestou spať nás vyhodili na opačnom konci a mohli sme začať kráčať. Boli sme jediní, kto sa na to podujal. Dokopy to nebolo veľa, asi 40km, aj to sa dá skrátitť na 20, ak ste leniví a radšej potom pôjdete ďalšou loďou. Alebo si prenajať koňa a sprievodcu. My sme z cesty boli nadšení. A páčilo sa nám aj to blato a močiare a všetky popadané stromy a strácajúce cestičky a všetky riečky cez ktoré sme kráčali po tých padnutých stromoch. A tie kopce so snehom okolo! A mrholenie a hmla a vietor a nikto. Na druhý deň sme síce stretli pár bicyklistov, ktorí išli opačným smerom, no pre veľké blato ich museli tlačiť. Hovorili, že idú až na Alijašku. Až nám ich bolo ľúto a predsa takýchto šialencov treba podporovať.

Výhľad z kopca na Lago del Desierto a už iba argentínska pohraničná stráž. Pár ich otázok o izraelčanovi, ktorý mal zhodou okolností rovnaký batoh ako Maťo, a našich otázok o tom, či sme prví Slováci, ktorých tam vidia. Boli sme, a údajne máme teda vo vrecku akési malé národné prvenstvo. Prekvapení tým, ako sa naša španielčina za posledný mesiac zlepšila, sa na gendarmerii zahovoríme asi na polhodinu a pokračujeme po kamennej pláži ďalej.

Argentína. Je až trochu zvláštne, ako sa tejto krajine na našej ceste neustále vyhýbame. Argentínske pečiatky sa nám v pasoch množia, no my nikdy neostaneme dlhšie, než na pár dní. Už na druhej strane jazera pozorujeme, že všetko je akosi menej divoké, v rieke vedľa sa veselo rozprávajú turisti s udicami, a na obzore sa črtá rozostavaný hotel. Dojedáme posledného tuniaka s chlebom a zisťujeme, že sme o ďalších tritisíc kilometrov ďalej od domova. Auto zastavuje, máme stop.

Fitz-Roy, a prekvapivo aj El Chaltén, ostáva v diaľke za nami a my sa ocitáme uprostred argentínskej pampy. El Chaltén mal byť našou najjužnejšou zastávkou na ceste, no prehovorili nás ísť s nimi až do El Calafate. „Mesto, kam celý svet chce ísť, prečo by ste nešli aj vy, keď máte príležitosť?“ Sme nadšení, z vlastnej spontánnosti. El Calafate sa nakoniec stane najmenej inšpiratívnou časťou cesty. Nuda, davy turistov, ani Perito Moreno sme nakoniec nevideli. Preč, preč od davov a rýchlo späť do Chile!

 

PS. : Po 17h autobuse do Los Antiguos (na rute 40 je naozaj nemožné stopovať- iba ak ste vždy túžili stopovať uprostred púšti), stopnutí ministra do Chile Chico, prespaní na pláži a ďalších pár mini stopov, sme späť tu, v Mallin Colorado. Miesto, kde sme mesiac a pol pracovali.

PS1: Stráviť Vianoce sme sa tu rozhodli keď sme jednu noc mrzli v stane, bola skoro polnoc a stále svetlo, chceli sme jedlo a veľa jedla a teplo a veľa tepla.

PS2: Už si nie sme istí, či to bol dobrý nápad. Jedlo tu nie je, sú Vianoce a my pracujeme.

PS3 : Vybavenie lístkov sme zvládli komplet v španielčine! Najšastenjšia, najzaslúženjšia časť🙂

IMG_2556

 

Vianočne o Nevianociach

Sme na Južnej pologuli. Síce Patagónia, ale práve je tu najväčšie teplo (čomu by som sa za normálnych okolností tešila). Slnko zapadá neskoro, stmieva sa okolo 23:00. Nie su tu žiadne výzdoby a vlastne môžeme byť radi, že máme stromček, lebo väčšinovú nebýva ani ten. Darčeky sú ževraj iba pre deti (och, to nevedia, že my pre nich niečo máme). Nehrá žiadne opočúvane CDčko s koledami, mamka sa nesťažuje, že je na všetko sama a ráno ma ocino nevíta so slovami „Šťastné a veselé, Katuška“. Vlastne, ráno sme vstali prví, už o 7mej, lebo máme 3 hostí a museli sme im pripraviť raňajky. Všetko znesiem, všetko, ale na stole nie je ani jeden koláčik! ANI JEDEN KOLÁČIK! Počujete? Ani jeden! Áno, nedá sa to ani predstaviť. Ešteže na Veľkú Noc budeme práve doma a veľmi dúfam, že maminku napadne, že šuhajdy a perníčky nemusia byť len na Vianoce.

Viete, ja som si myslela, že Vianoce ani nemám rada. Teda, rozhodne z nich nešaliem a keď vidím kopu ľudí rýchlo kupujúcu darčeky, ktoré nie su ani dobré darčeky… no proste sa cítim, že si práve na mňa sadol slon a dusím sa. Ale všetko to je strašná lož! Síce som rada, že žiadny slon tu okolo mňa nie je, ale kde su kolačiky? A kapustnica? A stromček? A sneh? A tie koledy, ktoré nemám rada? A ľudia, ktorí rozprávaju o Vianociach?

Ževraj tu oslavujú Nový rok viac ako Vianoce. A tak ženy nestresujú a nevymieňajú si recepty na koláče, deti sa nesťažujú, že musia upratovať… a mňa mrzí, že nemám komu vymýšľať darčeky. Ale včera som spravila kapustnicu! (viete, č to bolo zohnať kúsok kyslej kapusty?!). S Maťom sme im zapli pár kolied a včera pri večeri sme im vraveli o našich zvykoch. Viem, viem, všade sú iné, ja len mám rada, ako mamka hádže 4 orechy do každého rohu, ako dávame oplátku pre Smrtku pod obrus, ako musím jesť ten cesnak s medom… A oni sa nám smiali, čo za zvyky to máme. Práve sme púšťali jednu pesníčku z Perinbaby a tak sme im vysvetlili ako je to o rozprávka o starej žene, ktorá skáče po vankúši, dakde v nebi, aby mohol na zem padať sneh.  Boli v úžase ako keď my počúvame o Islandských škriatkoch. Viem, že sú Vianoce, ale nič neprekonáva Veľkú Noc. Našťatie mám kamarátku, ktorá ma nafotenú šibačku a tak im to s obľubou ukazujeme (vďaka Peti :D). Áno, oblievajú a šibú nás aby sme boli kásne a zdravé a my im potom za to dáme koláče a sme vďačné. Po začiatočných otázkach typu: A koľko máte na Slovensku žien? Nemáte feministky? A muži za to nejdú do basy? A to je studená voda? A dostaneš za to jesť, vážne? Ako to, že im to dovolíte? Nasleduje nadšená reakcia, že je to tá najlepšia krajina na svete a že chcú ísť na Veľkú Noc k nám. Prípadne Sebastianová nadšená otázka, či po sebe hádžeme aj vajcia😀.

Mám rada zvyky a tradície. Dávaju tomuto svetu nejaké rozprávkové, nadľudské čaro. A už nikdy nepoviem, že mi Vianoce lezú na nervy a na Veľkú Noc sa nebudem skrývať, aby som bola čo najmenej mokrá (vlastne, to som nikdy nerobila, zbožňujem Veľkú Noc :)). Lebo spolu s tými hundrošmi, to rozprávkové strácame. A predsa je také fajn mať to.

Šťastné a veselé všetkým🙂

Najblizsie k snehu, ako sme sa tento rok dostali. Ze to bolo pred 2 tyzdnami a tu je + 20 ? No co uz :)

Najblizsie k snehu, ako sme sa tento rok dostali. Ze to bolo pred 2 tyzdnami a tu je + 20 ? No co uz🙂

20121128-111042.jpg

Ani mne sa tomu nechce verit, ze nieco taketo existuje, ale toto je nas najbeznejsi pohlad

Ako som sa dobrovoľne nechala zamknúť v kamióne

Stopovať v Patagónií? Asi keby som to počula doma, hneď by som to zavrhla a predstavila si všetky nebezpečné príbehy, ktoré existujú. No pravda je taká, že je to tá najlepšia vec, ktorá tu existuje!

Bývame kúsok od Carretery Austral. Celá Carretera má asi 1.600 km. Prašná cesta, ktorá spája pár miest. Nie je tu veľa turistov, skôr je to neprebádná a ešte neobjavená časť Chile, no nájdu sa odvážlivci, ktorí sa rozhodli prejsť to celé na bicykli, niektorí idu peši a niektorí si požičali auto. Lebo je to nádherná časť Chile. Medzi jazerami a ľadovcami.

Nám sa minulí týždeň podarilo mať 2 dni za sebou bez turistov, čo pre nás jednoznačne znamenalo výlet. Sebastian sa rozhodol výjsť na horu, kúsok od nás. Raz to už skúšal, no zastihla ho snehová búrka a tak nevyšiel úplne na vrchol. My s Maťom sme chceli ísť pozrieť miestne “Benátky”. Tortel. Mesto s farebnými drevenými domčekami, pospájané len mólami, bez jediného auta.

Autobusy tu samozrjem neexistujú. kto nemá koňa, nemá väčšinou ani bicykel a tak jediná možnosť je výjsť na cestu a čakať kým prejde auto. Áut nie je veľa. Za hodinu prejdu okolo vás maximálne 2. Ale aj tie zastanú a spýtajú sa vás, či potrebujete niekam odviezť. Aké to je skvelé, keď sa ľudia tešia z druhých ľudí! Neviem, možno tým, že žijeme v preplnenom svete, sa snažíme tých druhých skôr strániť. Uchrániť si to svoje. Bezpečie, skryť sa, izolovať sa, náš svet. No tu, kde ľudia nie su samozrejmosť, tu sa im nikto nevyhýba. Tu sa tešia, že niekoho stretli. Tu im chcú pomôcť. Aké zvláštne a vlastne aké normálne zároveň.

Prvú hodinu okolo nás naozaj nikto neprešiel, kráčali sme popri ceste a nadchýnali sa všetkým okolo až to prišlo. Prvé auto. Kamión. Vpredu mal jedno miesto, druhé miesto bolo v nákladnom priestore, spolu s vecami. Čas na rozmýšlanie nebol, moja hlava si predstavila strašidelné príbehy a tak som poslala dopredu Maťa, že keby dačo, nech nás ochráni. Hodili sme na dosky, ktoré prevážal, batohy, ja som vyskočila na batohy a zavreli ma. Konkrétne, zamkli ma. Bola tam taká tma, že som sa prvých 10 minút hrala hru “uhádni kedy máš otvorené oči a kedy zatvorené”, potom som vytiahla čelovku, že si to obzrem zvnútra. Nič, len dosky. Čelovku som zhasla a pozrela som na hodiny, lebo v tme sa čas odhaduje veľmi ťažko. Raz za pol hodinu auto zastalo a šofér sa ma starostlivo spýtal, či je tam vzadu všetko v poriadku. Vtedy som sa prestala báť a stopla moje scenáre “čo robiť ak zabije Maťa a bude ma chcieť znásilniť” a dokonca prestala rozmýšlať kde mám nožík a píšťalku. Šofér bol vážne starostlivý, pýtal sa Maťa či mi je fakt dobre, či tam nie je veľmi teplo… Maťo mi závidel dobrodružstvo a presviečal ho, že mi je dobre, že sa nemusí báť, že mám pri sebe vodu, keby mi bolo zle. Viete ako tu neexistuje žiadna cesta? Presne, celý čas sme išli po štrku a mňa tak nadhadzovalo, že nie len, že som neustále pérovala rukami, ale niektoré časti som sa proste držala vo vzduchu. Úzka cesta a kopa zákrut. Hodina a pol a my sme sa dostali do polky našej cesty.

Ten večer sme stopli ešte jedno auto. 2 mladých američanov, ktorí tu cestovali so svojim karavánom. A týchto sme stopli aj na druhý deň. Vlastne, druhý deň to na mňa prišlo. Neznášam svoj žalúdok! Áno, stáli sme pri ceste, kráčali, hľadali tiene a ja som hľadala stromy a ak nie stromy, tak aspoň kríky, za ktorými sa môžem ehm, ehm, viete čo. Bolo mi tak zle, že keď sme sa konečne dostali do Tortelu a zistili, že všetko je zavreté pretože niekto zomrel a pohreb v malom meste znamená kolaps celého mesta, jeden bicyklový turista z Nemecka mi dal lieky, so slovami, že naozaj nevyzerám veľmi dobre. Vlastne, som si ich nemusela ani vypýtať, lebo to bolo na mne hneď vidno.

Tortel bol krásny, no veľa si z prvého dňa nepamätám. Len, že mi bolo zle a že keď prišla snehová búrka (predtým tam bolo 20 stupňov) veľmi som sa začala obzerať okolo seba kde chceme postaviť stan. Obzerať z ležiacej polohy, z lavičky, lebo v tom čase som bola hladná a absolutne dehydrovaná. Našťastie sa snehová búrka ešte zhoršila a my sme zjednali cenu v hosteli. (yes, konečne záchod! a krb!🙂 )

Z druhého dňa si pamätám už viac. Dokonca som rozpoznala aj tie zasnežené vrchy, ktoré deň predtým zasnežené ešte neboli a aj tú obrovskú loď, ktorá sa prišla skryť do zátoky. Získali sme nášho vlastného psa, ktorý za nami skočil do auta, keď sme odchádzali a zoznámili sa s pohrebákom, ktorý nás zobral domov.

Takže tak, vlastne sa chystáme ísť stopovať znova a na dlhšie.

(týmto som našu cestu trochu skrátila, ale mám pri sebe 2 chlapov, ktorí už hodinu kričia aby som spravila palacinky)

(Sebastian mal tiež nejakú črevnú vec, ktorá ho držala ďalšie 3 dni a od vtedy sa nám to všetkým strieda)

Čo tu vlastne už 2 týždne robíme

Áno, viem, viem, všetkých vás provokujeme pár fotkami na facebooku a nie sme schopní nič napísať. Hanba nám. Ale už všetko naprávam.

Správne ste pochopili, že po dlhej ceste sme sa dostali na juh Chile. A správne ste pochopili, že je tu nádherne. Všade okolo hory a ja sa bojím, že sa pomaly stávam voči ním imúnna. Keď, sú za každým rohom. Pred nami a tiež všade okolo nás druhé najväčšie jazero celej Južnej Ameriky, neskutočné hviezdy a neskutočne ticho. Nie je tu ani cesta, len taka prašná, že keď okolo vás prejde auto, 5 minút neviete poriadne dýchať.

My sme si cez workaway.info našli miesto, ďaleko od civilizácie, kde pomáhame v chatkách. Prídu turisti a my ich rozmaznávame. Najmä jedlom. Vôbec vypestovať tu jednu mrkvu je úspech. Varíme a pečieme v peci na drevo, denne robíme domáci chlieb. Neustále opravujeme boilery na teplú vodu a tešíme sa keď je aspoň letná. Trháme kríky, čo tu všade rastú, ale nie je to malinčie a robíme zásoby dreva. Máme pár koní. Ja chodím na takom, čo neustále prdi, Maťov sa stále potí. A tie kone su neskutočné. Ovládajú sa len jednou rukou, reagujú na každý jeden pohyb.. asi raz, keď si nájdem domov, budem chcieť koňa. ( A jasne! strmene sú tu také kovbojské botičky😀 sú strašne skvelé🙂 )

Moje miesto je hlavne v kuchyni, no od vtedy, čo máme kuchára sa môžem ulievať trochu viac. Viem, však všetky možné nóbl jedla, omáčky, dezerty, domácu zmrzlinu aj domáce cestoviny, ozdobovať taniere a strašne veľa umývať riady. A okrem toho som sa stala aj miestnou kaderníčkou a dokonca sa mi dala ostrihať aj domáca. Viete, takými veľkými nožnicami. Čiže sa veľa učíme.

Niekedy pracujeme aj 14 hodín denne. Neni to ťažká práca, len taká pohotovosť, čo priniesť, čo spraviť, všetko závisí od toho koľko tu je turistov. Niekedy tu nie su žiadny a na tie dni sa tešíme najviac. Kone, či ísť na výlet. Je tu toho tak veľa, že to domáci už ani neoznačujú. Vodopád? Predsa, nič zaujímavé, načo by o tom mal čo len niekto vedieť. Cesta neexistuje a o nejakom turistickom chodníčku sa ani nediskutuje. A práve toto nám dáva ten skvelý objaviteľský pocit. Vyliezť po skale pre lepší výhľad, skočiť do jazera aj keď má len 10 stupňov.. veď to všetko musíme spraviť! Inak sa nedá.

Okrem nás je tu aj jeden Belgičan- Sebastian. V našom veku, len prišiel na to, že vlastne nevie, čo chce. Zbalil sa a najskôr prešiel cele Pyreneje (800km), potom sa dostal sem a vlastne nemá ani peniaze na cestu domov. A je šťastný. Denne sem chodia pracovať 2 miestne dedinčanky, ktoré upratujú, Paula, ktorá to vlastní, Don Victor, ktorý už nemá zuby a zle sa mu rozumie, no nikto nevie tak veľa o lese ako on, Gordo (áno, správne, v preklade to znamená tučko a konkrátne ho volaju El Gordo= ten tučko. Hlavne mi je veľmi čudné ponúkať mu jedlo: “Hej, Tučko, dáš si niečo?” no a jeho reálne meno ani neviem). Týždeň tu je s nami aj kuchár. Don Miguel. On je fantastický. Je to najstarší človek v Chile, ktorý má lupus a tak na ňom všetci lekári robia pokusy a skúmajú ho. A je taký pokorený. Teší sa z toho čo má. Ako všetci, ktorí tu žijú, lebo žijú s túžbou. A to je niečo, čo sa potrebujeme naučiť asi všetci. . Nájsť naše vášne, niečo, čoho sa nevieme vzdať, ani keby sme chceli. Ako Diego, u ktorého sme cestou sem prespali. Vyštudovaný právnik, ktorý po pol roku zistil, že to nikdy nechcel, zbalil si svoj saxofón, cestuje po svete a hrá. A nevymenil by to za nič. Ako títo ľudia, čo tu žijú, ďaleko od všetkého. Doma majú knihy o tom ako zabiť pumu, vedia kto z dediny vie ošetriť kone a kto robí najlepší chlieb. Nemajú to tu najjedoduchšie, no nikdy by neodišli, lebo to tu majú radi. Lebo každe ráno sa potrebujú zobudiť a vidieť všade naokolo hory.

Nevravím, že chcem žiť ako oni, len chcem žiť to, čomu verím. Chcem vedieť čomu verím a byť tomu verná. Chcem žiť svoje túžby, lebo tie tvoria našu dušu.  A zanevrieť na našu dušu, je ten najväčší hriech, aký môžeme spraviť. A zabudnúť na naše sny, pretože sa bojíme, je tá najsmutnejšia vec, akú môžeme spraviť. Takže hej, idem objaviť svoje túžby. Inak sa nedá.